Morus alba L. Strom do 20m (zriedka i viac) vysoký, s výrazným, neraz až vysokým a priebežným kmeňom, nesúcim bohato rozkonárenú a olistenú korunu. Konáriky tenké, hladké, listy tenké, vajcovité, 60 - 180 mm dlhé, na báze zaokrúhlené, alebo šikmo srdcovité, pílkovité, alebo peristo delené, na líci hladké, na rube len na žilnatine páperovité. Súplodie 10 - 25 mm dlhé na stopke dlhej do 20 mm, zelené, červenkasté až purpurovo čierne, sladké, kvitne v máji. Súplodia dozrievajú v júli. Počet chromozómov 2n = 28. 

Jej prirodzený areál sa rozprestiera v oblasti strednej Číny, ale veľmi často je pestovaná v Prednej, strednej a južnej Ázii. Do Európy sa dostala už v 7. alebo až v 12. storočí. Na Slovensku sa dostáva do kultúry až v 18. storočí a jej výsadby kulminujú v 19. storočí. Napriek tomu, že jej pestovanie sa v 20. storočí dostáva do útlmu, jednako len patrí k našim najrozšírenejším cudzokrajným, listnatým drevinám. Na Slovensku sa vyskytuje v 1530 lokalitách, kde je ešte vždy neodmysliteľnou drevinou nejedného krajinného celku južného Slovenska a to hlavne v sídlach vidieckeho typu a v ich priľahlej poľnohospodárskej krajine. Pestuje sa solitérne, v skupinách a neraz v alejach popri cestách. Celkovo sa ich počet odhaduje na cca. 20 000 exemplárov. 

Horizontálny výskyt na Slovensku siaha od západu – Vysoká pri Morave (16°14'30" v.z.dl.) až na východ po Uličské Krivé (23°22'20" v.z.dl.) čiže zaberá 5°54'50" v.z.dl., najjužnejšiu lokalitu predstavujú Patince (47°14'30" s.z.š.) a najsevernejšiu Korejovce vo východoslovenskom regióne (49°22'45" s.z.š.); vcelku teda zaberá 1°38'15" s.z.š.. Lokality ležia hlavne v teplej klimatickej oblasti „A“ a v mierne teplej „B“ a len ojedinele v chladnej oblasti „C“.
Vertikálny výskyt je už menej variabilný, aj keď kolíše v rozpätí od 95 m n.m. (Streda nad Bodrogom) do 690 m n.m. (Polom), avšak priemerná výška všetkých lokalít je len 210 m n.m., z čoho vyplýva, že rastie prevažne v nížinách a čiastočne aj na dostatočne teplých miestach pahorkatín. 

Biológia a ekológia: 

Spravidla jednodomá, veľmi zriedka dvojdomá drevina, kvitne v máji, vo voľnom priestranstve už v 4 – 6 roku, v zápoji v 10 – 15 roku prináša plody (súplodie nažiek), žltozelenej, načervenalej, ale i čiernej farby. V našich podmienkach dozrievajú v júli. Klíčivosť semien je 80 - 90 %, čo vytvára dobré predpoklady pre generatívne rozmnožovanie vlastného druhu alebo pre výrobu podpníkov používaných pre naštepovanie kultivarov, resp. ťažšie množiteľných druhov (napr. Morus nigra). V mladom veku ju možno priradiť k rýchlorastúcim drevinám, avšak jej výškový rast sa po 10 – 15 rokoch rapídne spomaľuje a intenzita rastu prechádza do formovania koruny.

Najčastejšie dorastá do výšky asi 15 metrov a priemeru kmeňa 0,8 – 1,5 m. Dožíva sa 150 – 300 rokov. Najhrubšie a najstaršie exempláre na území Slovenska sa nachádzajú na východnom Slovensku (Lipová – d1,3 = 1,52 m, vek cca. 250 r., Kráľovský Chlmec – d1,3 = 1,235 m, vek cca. 180 r. a Streda nad Bodrogom d1,3 = 1,2 m, vek cca. 150 r.). Pri pestovaní v krovitej forme vykazuje bohatú výmladnosť a časté zakoreňovanie prízemných poliehavých konárov. 

Ekologicky je to svetlomilný a teplomilný druh rastúci na rozličných pôdach, vrátane pieskov, na ktorých sa používa dokonca ako protierózna drevina (napr. vo vetrolamoch), keďže dobre znáša aj letné suchá v oblastiach pod 400 - 500 mm ročných zrážok. To sa konečne odráža aj v jej najčastejšom pestovaní na Žitnom ostrove a Východoslovenskej nížine. Najlepšie sa jej darí na hlbokých, hlinitých, hlinito-piesočnatých, dobre prevzdušnených a hlavne na vápno dosť bohatých pôdach. Neznáša zamokrené a podmáčané pôdy. Je dostatočne mrazuvzdorná, aj keď jej niektoré kultivary (‘Pendula‘ a ‘Tortuosa‘), namŕzajú v niektorých silných zimách (pod -20°C), hlavne ich jednoročné výhonky, avšak už v nasledujúcej jari rýchlo regenerujú. 

Využitie: 

Pôvodne sa najviac využívala a dodnes v Ázii ešte využívajú jej listy pre chov priadky morušovej, kvôli čomu bola pôvodne moruša biela introdukovaná aj do Európy, kde nadšenie pre chov hodvábnika postupne upadalo až zaniklo. Druh sa však nezlikvidoval, lebo jeho plody sa stali najmä na vidieku obľúbeným ovocím, hoci v druhej polovici 20. storočia rapídne poklesol záujem aj o jeho ovocie, pre ktoré kedysi nechýbal na dvoroch skoro ani v jednej poľnohospodárskej usadlosti na južnom Slovensku, pretože v období bohatých úrod boli plody navyše aj výbornou potravou domácej hydiny.

Drevo má veľmi dobré fyzikálno-mechanické vlastnosti, je dostatočne tvrdé a ohybné, preto je využívané v debnárstve (napr. na výrobu sudov), ale aj v nábytkárstve pre jeho veľmi pekné červeno-hnedé jadro.
Moruša biela ako strom je zaujímavá a pekná drevina svojím habitusom a pravidelnou korunou s lesklými listami a preto najmä v bezlesných častiach pôsobí ako prvok krajinu obohacujúci a nevtieravý, či už ako solitér, skupina alebo aleja. Jej kultivary poskytujú doplnkový sortiment pri tvorbe verejnej aj parkovej zelene, niektoré nízko rastúce (‘Nana‘, ‘Pendula‘) možno použiť aj v záhradkách (Benčať, 1996).

Charakteristika variet druhu Morus alba L.:

Morus alba L. je veľmi premenlivý druh, pestovaný už niekoľko tisícročí. Ľahko sa kríži. Bolo opísaných už vyše 400 kultivarov, mnohé z nich s nejasnými vlastnosťami z ktorých väčšina sa pestuje pre hodvábnictvo (Zelený et Grünerová, 1982).

Podľa Hieke (1994) a (http://mujweb.atlas.cz/www/dendrologie/Popisy/morus.htm) poznáme tieto okrasné variety:
- ‘Pendula‘ (var. pendula) – menší strom, štíhly kmeň a oblúkovito zohnuté vetvy takmer až k zemi, s červenými plodmi.
- ‘Aurea‘ (var. aurea) – žltolistá forma s žltou kôrou; výška okolo 10 m.
- ‘Laciniata‘ (f. skeletoniana Schnd. var. skeletoniana) – pravidelne a hlboko vykrajované listy, laloky veľmi úzke a zašpicatené, výška 5 - 6 m.
- ‘Macrophylla‘ (f. macrophylla var. macrophylla) – niekedy uvádzaný ako samostatný druh Morus morettiana Jacq. Stromček alebo strom s kratším kmeňom, koruna široko guľovitá, výška 5 - 10 m, listy veľmi veľké, 150 - 220 mm dlhé, väčšinou nedelené, čepeľ hladká, plody svetlo červené.
- ‘Multicaulis‘ (syn.: M. cucullata Bonefous., M. chinensis Loud., M. tookwa Sieb.) – Koidzumi (1923) i Tsen (1935) ju považovali za samostatný druh Morus multicaulis (Zelený et Grünerová, 1982). Silný rast, najčastejšie mnohokmenný ker, 5 - 6 m výška; listy veľmi veľké, 80 - 250 mm dlhé, najčastejšie nedelené, zvrchu svetlo zelené, tupé a trocha drsné, zuby tupé; plody najskôr biele, neskôr červené a nakoniec takmer čierne, veľkolistá odroda.
- ‘Nana‘ (f. globosa Hort.) – vytvára nízky, okrúhly a hustý ker, vysoký okolo 1 m, s hlboko vykrajovanými stredne veľkými listami.
- ‘Nana Issai‘ – menší, hustý a guľatý ker.
- ‘Nigrobacca‘ – menší ker do 2 m vysoký, listý oválne vajcovité, nepravidelne drobno zubaté, 40 - 50 mm dlhé a 30 - 40 mm široké, niekedy mierne laločnaté; plody výrazne lesklé, čierne.
- ‘Constantinopolitana‘ – koruna kompaktná hustá, výška 10 m; listy má vajcovité, dlhé 90 až 150 mm, hrubo pílkovité, na báze široko srdcovité, na líci sú tmavozelené, lesklé; plody sú červenočierne.
- ‘Fegyvernekiana‘ – zakrpatený, hustý a široký ker, výška okolo 1m; doposiaľ nebolo zistené kvitnutie.
- ‘Pyramidalis‘ (f. fastigiata Hort. var. pyramidalis) – stĺpovito vystúpavé konáre, drsné; výška okolo 5 m.
- ‘Venosa‘ (f. venosa var. nervosa Loud.) – menší strom, výška okolo 10 m. Listy kosoštvorcového tvaru, so žltobielou výraznou žilnatinou, špicaté až zašpicatené, nerovnomerne pílkovité, báza listu je klinovitá, 50 - 90 mm dlhé a 10 - 40 mm široké (http://mujweb.atlas.cz/www/dendrologie/Popisy/morus.htm). Niektorý autori ju uvádzajú ako samostatný druh M. urticifolia Hort. (syn.: M. venosa).
- ‘Tatarica‘ (var. tatarica Pallas.) Tiež označovaná ako M. tatarica. Koruna stromov je kompaktnejšia a celková výška stromu je okolo 6 m. Niekedy vytvára i široké a husté kry o výške do 3 m. Malé listy (40 - 80 mm) sú laločnaté alebo nedelené. Súplodie je tmavo červené, ojedinele i biele, 10 mm dlhé.
(http://mujweb.atlas.cz /www/dendrologie/Popisy/morus.htm) 

Na Slovensku najväčšieho výskytu z kultivarov dosahuje kultivar ‘Pendula‘, využívaný najmä v parkovníctve, zriedka aj v záhradkách. Celkovo bol evidovaný na 66 lokalitách, vo veku 10 – 70 rokov, v počte cca. 150 exemplárov. Z ďalších kultivarov sa vyskytujú: ‘Constantinopoliana‘, ‘Macrophylla‘, ‘Nana‘, ‘Pyramidalis‘, ‘Tatarica‘, ktoré boli zistené len ojedinele (Benčať, 1996). 

Walter (1984) určil skupinu talianských u nás vyskúšaných kultivarov:
- ‘Rosa di Lombardia‘
- ‘Colombassette‘
- ‘Limoncina‘ – nekvitne a neprináša plody
- ‘Giazzola‘
- ‘Pomera‘
- ‘Trentin‘ 

Zdroj: Texty sú vybraté z diplomovej práce Jána Tomana na tému "Vegetatívne rozmnožovanie moruše čiernej vybranými spôsobmi.", ktorú som pred časom oponoval a zaujala ma. Dúfam, že autor bude taký láskavý, že sa nebude hnevať na nás za to, že sme časť jeho textov použili. =;o)